Pogačar mení šport založený na dátach


27 Jul 2026 - Hospodárske noviny
Branislav Samson branislav.samson@mafraslovakia.sk
©hn
Pogačar mení šport založený na dátach

V športe plnom výpočtov robí presne to, čo súperi nečakajú, tvrdí
Peter Velits, jeden z najúspešnejších slovenských cestných cyklistov v histórii.


“MASÉRI V NAŠICH TÍMOCH ROBILI RÔZNE CHLEBÍČKY, RYŽOVÉ KOLÁČIKY. ROBILO SA TO VTEDY A VERÍM, ŽE AJ TERAZ JE TO PODOBNÉ.


Tour de France je po treťom týždni. Dá sa povedať, že pokiaľ Slovinec príde do cieľa v Paríži, Tour už teraz pozná svojho víťaza?FOTO: TASR/P. ĎURČO Peter Velits si v kariére obliekal aj dres BMC Racing Team.


Myslím si, že áno, lebo už od prvých dní a prejazdu stúpania na Tourmalet bolo vidieť, že je na tom najlepšie. Už vtedy začal postupne zvyšovať náskok a následne pád a odstúpenie Jonasa Vingegaarda to uzavreli. Jeho najbližší súper, ktorý by mu možno vedel trochu konkurovať, je mimo hry. Takže áno, pokiaľ sa nič špeciálne neudeje, je o víťazovi rozhodnuté.


Urobil rozhodujúci krok už v etape číslo šesť cez Tourmalet, kde súperov zdolal o takmer tri minúty?


Určite to bol jeden z hlavných krokov a zároveň jedna z hlavných vecí, ktorá Vingegaardovi veľmi ublížila. Bol to preňho stret s realitou, keď zistil, že Pogačar je znova niekde úplne inde. Išlo o jeden z hlavných dôvodov.


Čo je z vášho pohľadu za tým, že Slovinec medzi vrchármi nemá konkurenciu? V čom je od ostatných iný, keďže v maximálnej výkonnosti naňho nikto nevie reagovať?


Ako som naznačil už na začiatku, je jednoducho extratrieda. Aj pred Tour sa debatovalo o tom, ako to bude a či sa mu aspoň trochu Vingegaard alebo niekto iný priblíži. Bolo by pre nás ako divákov zaujímavé sledovať nejaký súboj. Opak bol však pravdou. Diváci by určite viac privítali, aby tam bolo viac súbojov, v ktorých by bojovali o sekundy a aby sa to prelievalo.


Je to skrátka extrémny talent, pretekár, ktorý si vyberie preteky, ktoré chce, a tie aj vyhrá. Pretekať proti nemu je mimoriadne náročné a aj pohľad na tím, ktorý má, je neuveriteľný. Takže má všetky predpoklady na to, aby vyhrával Tour de France.


V pätnástej etape chcel dopriať víťazstvo tímovému kolegovi Isaacovi del Torovi, ale nastavil také vysoké tempo, ktorému jeho partner nestačil, a napokon musel zvoľniť a z triumfu sa napokon tešil Remco Evenepoel. Do akej miery je to teda u neho o podpore tímu?


V tejto fáze pretekov, aj keď ešte prídu ťažké etapy, keď má Pogačar veľmi komfortný náskok, sa jeho tím môže pozerať aj na iné veci. Jednou z nich je aj Del Toro a jeho umiestnenie na pódiu. Toto sme už videli práve aj v etape, ktorú vyhral Evenepoel. Doviezť až do Paríža v bezpečí žltý dres je, samozrejme, stále prioritný cieľ, ale tím má možnosť rozmýšľať aj nad ďalšími úspechmi. Práve to sa teraz v tíme deje.


Pamätáme si éru tímu Sky okolo Christophera Frooma, kde to však bolo veľmi strojové. Pogačar však útočí, keď sa len dá. Keby sme si porovnali tieto dve éry, v čom je UAE iné oproti Sky?


Nazvali ste to veľmi správne. Sky bol strojový, všetko bolo vyrátané a nalinajkované, aj keď ani tam sa nedá povedať, že vždy všetko bolo tak, ako si naplánovali. Ale štýly tých tímov sú veľmi rozdielne, to vidieť na prvý pohľad. UAE je viac prispôsobené svojmu lídrovi.


Sú viac uvoľnení, pretože vedia, že ak sa aj niečo udeje a niekto z jeho kolegov nebude mať dobrý deň, sú tam iní, ktorí ho budú vedieť zastúpiť. Napokon je tam Pogačar, ktorý si na konci dňa vie spraviť z pretekov, čo chce, či už nastúpi v poslednom stúpaní, alebo 60 až 70 kilometrov pred cieľom. Pre tím je to veľká výhoda.


Keby som si mal vybrať, kde by som chcel radšej jazdiť, tak určite by to bolo pre mňa UAE, lebo nálada tam musí byť o čosi lepšia. Aspoň tak to navonok vyzerá.


Jeho osobnosť a to, čo predstavuje v cyklistike, sa prenášajú aj do tímu, ktorý môže byť veľmi spokojný. Videli sme aj v druhej etape, ktorú vyhral Del Toro, ako sa dokázal tešiť z víťazstva tímového kolegu. To sme v tíme Sky až tak úprimne v minulosti nevideli, aj keď tí ostatní pretekári nemali toľko príležitostí. Neviem, či sa doba, v ktorej jazdil Sky, ešte niekedy vráti a či niečo také ešte uvidíme. V najbližšom čase určite nie, pretože tu máme Pogačara a jeho štýl pretekania.


V čom podľa vás spočíva jeho výnimočnosť, čo robí inak ako ostatní? V jeho podaní vidíme niekedy aj stokilometrové úniky, na ktoré nikto nedokáže reagovať.


Jeho najväčšia devíza je v tom, že fyzicky je na tom oveľa lepšie ako všetci. Čo je však ďalšia veľká výhoda oproti Vingegaardovi alebo iným pretekárom, je jeho živelnosť. Z pretekania má zábavu. Aj keď sú ťažké etapy, trápi sa a vidieť na ňom, že už má dosť, extrémne ho to baví, a to je najdôležitejšie.


Baví ho robiť nepredvídateľné veci, nastupovať a vytvárať reálne preteky tým, že necháva ostatné tímy reagovať. Pre tie je to veľmi nepríjemné. Aj v našej dobe sme boli pripravení na to, že záverečný kopec sa pôjde naozaj rýchlo, v ňom sa to rozdelí a rozdieloví pretekári budú vpredu.


On si však aj jeden alebo dva kopce pred cieľovým stúpaním povie, že zaútočí a vyskúša, čo sa stane. V dobrom zmysle slova je to akoby pretekanie bez rozmýšľania. Vôbec žiadne veľké taktické manévre, ale skôr o tom, že sa ide zabávať a mať z cyklistiky radosť.


Vidieť, že si to užíva, a je jedno, na aké preteky sa postaví, či už je to klasika, týždňové etapové preteky alebo Tour de France – štýl sa nemení. Ak príde príležitosť a cíti sa dobre, tak nastúpi, takpovediac, aj v polovici etapy. Veľmi sa mi na ňom páči jeho štýl jazdenia a je veľká škoda, že nemá nejakého súpera, ktorý by bol pri ňom trochu bližšie. Bolo by veľmi zaujímavé sledovať, ako by sa to vyvíjalo. Takto je to, bohužiaľ, pre nás ako divákov trochu menej zaujímavé.


Do akej miery môže k jeho výkonnosti napomáhať stravovanie, ktoré je u cyklistov dôležité? Má podľa vás nejaké špeciálne diéty?


Určite sú špeciálne, ale nemyslím si, že práve on má nejakú inú stravu, ktorá by mu dodávala silu, vďaka ktorej dokáže vyhrávať hociktorú etapu. Tá strava je, samozrejme, veľmi dôležitá a v tíme dbajú na to, aby bola najlepšia možná. Ale to isté majú aj iné tímy, nikto to nezanedbáva.


Nikto jazdcom nepovie: „Choďte sa najesť, skúšajte v hoteloch,“to určite nie.




Strava nie je úplne to, čo z neho robí lepšieho pretekára. Určite na to majú kuchárov či dietológov, ľudí, ktorí tomu rozumejú. Ale to majú aj iné tímy, takže si nemyslím, že je to niečo zásadne iné.


Ako vôbec vyzerá jedálny lístok profesionálneho cyklistu v ťažkej horskej etape?


Je to veľmi rôzne. Maséri v našich tímoch robili rôzne chlebíčky, ryžové koláčiky. Robilo sa to vtedy a verím, že aj teraz je to podobné. Potom tam boli aj rôzne energetické tyčinky a gély. Každý pretekár mal niečo iné, tých možností bolo viac a každý si mohol vybrať. Naprieč tímami sa to však nelíšilo. Tie, ktorými som prešiel, mali v podstate to isté.


Slovinec je zrejme prvý pretekár od čias Eddyho Merckxa, ktorý dokáže vyhrávať trojtýždňové preteky aj veľké klasiky či postaviť sa na štart Paríž­roubaix. Je jeho najväčšou zbraňou práve všestrannosť?


Áno, presne tak. Treba si však uvedomiť to, že každý z pretekárov môže nastúpiť 60 kilometrov pred cieľom. Musí však mať fyzický fond na to, aby dokázal únik dotiahnuť do cieľa a vyhrať etapu alebo klasiku. Ja by som tiež ešte vedel nastúpiť, ale to by bolo asi tak všetko.


Je to skôr o tom, že Pogačar vie, že je extrémne silný, ale nehrá na istotu. Ide do toho živelne a to je pre diváka zaujímavé. Veľmi sa mi páči, že nerozlišuje medzi pretekmi, nešetrí sa a má z pretekov doslova zábavu.


Rekord v počte víťazných etáp na Tour de France drží Mark Cavendish s počtom 35. Prekoná podľa vás tento zápis?


Reálne to určite je, pretože ešte má nejaký ten rok pred sebou. Pri jeho priemere, keď na Tour vyhráva každý rok tri až štyri etapy, by som tým vôbec nebol prekvapený a nie je to niečo, čo by som považoval za neprekonateľné. V jeho prípade si myslím, že je to úplne realistické, zvlášť preto, že ešte nejaké ročníky Tour de France odjazdí.


Pogačar už má na konte štyri víťazstvá a ziskom piateho by vyrovnal oficiálny rekordný zápis Jacquesa Anquetila, Eddyho Merckxa, Bernarda Hinaulta a Miguela Induraina. Dokáže stanoviť nový rekord šiestym triumfom, prípadne ďalšími?


Určite áno. Jeho najväčší súper je on sám a jeho vlastná motivácia. Ide o to, kedy už bude mať dosť a povie si, že ho to už nebaví, stačilo mu a nepotrebuje ďalej vyhrávať Tour de France. Práve toto môže byť najväčšia prekážka v tom, aby mal aj osem či deväť víťazstiev na Tour de France. Jeho potenciál je obrovský a úplne v pohode môžeme vidieť sedem víťazstiev v jeho podaní (vyškrtnutý rekord Lancea Armstronga, pozn. red.).


Pri stave, v akom sme, pri tom, ako vyzerajú jeho súperi, a v jeho veku sa nebavíme o ničom špeciálnom. Nemyslím si, že sa zrazu niekto zjaví a začne ho len tak porážať. Ak niekto taký príde, postupne ho budeme vidieť a možno raz dôjde k tomu, že bude vedieť vyzvať aj Pogačara. Nateraz si však nemyslím, že niekto taký existuje.


Je v jeho rukách a najmä hlave, koľko motivácie ešte bude mať. Aj to je dôvod, prečo jazdí všetky možné preteky, chce si vyskúšať a vyhrať rôzne typy pretekov. Nechce byť tým, kto jazdí iba etapy a bude ich vyhrávať všetky od Paríž – Nice až po Tour de France.


Naozaj je to uňho otázka motivácie. Môže to však byť aj tak, že si po šiestom víťazstve povie, že končí s kariérou, už ho to nebaví, odchádza preč, a nikto mu nebude môcť nič povedať.


Smeruje k tomu, aby si ho história pamätala ako najlepšieho cyklistu v histórii?


História si ho už bude pamätať, aj keby skončil zajtra a prestal pretekať. Tým, čo dosiahol, je v nej už dávno zapísaný. Avšak neviem, či je on práve typ jazdca, ktorý by sa na to pozeral. Skôr je to o tom, čo chce a že ho cyklistika baví. Skúša sám seba, či zvládne vyhrať napríklad aj Paríž – Roubaix a či vie byť jedným z tých, ktorí tam miešajú karty. To je môj pohľad na to, čo ho ťahá dopredu, túžba vyhrať rôzne preteky. A následne je otázka aj to, či chce Tour de France vyhrať päť, sedem- alebo desaťkrát. Možno ju vyhrá päťkrát a povie, že ide vyhrávať Giro d’italia alebo Vueltu. Všetko je v jeho hlave, na čo bude motivovaný. A keď bude motivovaný, súperi to budú mať veľmi ťažké.


Považujete ho vy už teraz za najlepšieho cyklistu histórie?


Určite, to je bez debaty. Ako hovorím, aj keby zajtra skončil, je to jeden z najväčších pretekárov histórie, lebo úspechy, ktoré nazbieral už doteraz, sú dostatočné na to, aby bol definitívne zapísaný v dejinách tohto športu.


Vašu kariéru ste ukončili v roku 2016. Viacerí bývalí pretekári sa vyjadrili, že pri aktuálnej mladej generácii už neplatia v pelotóne niektoré pravidlá, ktoré platili v čase, keď ste pretekali vy. V čom je podľa vás cyklistika dnes iná?


Ťažšie sa mi to hodnotí, keďže aktuálne už nie som súčasťou pretekov a môžem to hodnotiť už iba z pohľadu diváka. Súhlasím však s tým, že už v našej dobe, keď sme prišli do veľkej cyklistiky a boli tam viaceré veľké mená, človek pristúpil na nepísané pravidlá v pelotóne bez nejakých debát. Už aj vtedy sa však stávalo, že niekedy už neplatili, napríklad to, že keď žltý dres išiel na malú, pelotón zvoľnil tak, že pomaly stál. Nie, normálne sa nastupovalo ďalej, čiže už počas našej doby to neplatilo.


Súhlasím s tým, že teraz to môže byť ešte extrémnejšie a nepísané pravidlá už nefungujú. Premenilo sa to tak, že je to naozaj živelné, mladí jazdci sú oveľa dravší, a preto sú tie preteky iné. Čiže toto si všímam a vidím v televízii aj ja, ale ako je to reálne v tom pelotóne, to môžeme iba s odstupom odhadovať. Ale ako hovorím, zažili sme to už aj my a možno sa to ešte viac zrýchlilo, keď prišli mladší a mladší pretekári.


Vaším najväčším kariérnym úspechom je celkové druhé miesto na Vuelte 2010. Na ktoré momenty z kariéry najradšej spomínate?


Vuelta je určite vo mne zapísaná a dlho bude. To je vec, ktorá ma veľmi teší, že sa v kariére podarila. Ešte doplním, že sme boli na tej Vuelte spoločne aj s bratom, takže to malo aj tento rozmer. Rád spomínam aj na tituly majstrov sveta v tímových časovkách. To bolo tiež niečo, čo ma extrémne bavilo.


Toto sú hlavné momenty, ale človek si veľakrát spomenie aj vtedy, keď sleduje Tour de France, či je to dojazd na stúpanie Alpe d’huez alebo Tourmalet. Človek si spomenie na to, koľkokrát ho prešiel. Sú to pekné spomienky, ale ja nie som ten typ, ktorý by žil v spomienkach na to, aké to bolo pekné pred 10 až 15 rokmi. Najkrajšie momenty sú, samozrejme, výsledky, keď sa darilo a človek bol v cyklistike šťastný.


***




27 luglio 2026 Hospodárske noviny Branislav Samson branislav.samson@mafraslovakia.sk©hn

Pogačar rivoluziona lo sport basato sui dati

In uno sport pieno di calcoli, fa esattamente ciò che gli avversari non si aspettano, afferma

Peter Velits, uno dei ciclisti su strada slovacchi di maggior successo della storia.




“I MASSAGGIATORI DELLE NOSTRE SQUADRE PREPARAVANO DIVERSI TIPI DI PANINI E BISCOTTI DI RISO. SI FACEVA COSÌ ALLORA E CREDO CHE ANCHE OGGI LA SITUAZIONE SIA SIMILE.




Il Tour de France è alla terza settimana. Si può dire che, se lo sloveno arriverà al traguardo a Parigi, il Tour conosca già il suo vincitore?

FOTO: TASR/P. ĎURČO




Peter Velits ha indossato nella sua carriera anche la maglia del BMC Racing Team.

Penso di sì, perché fin dai primi giorni e dalla scalata del Tourmalet si vedeva che era lui il più in forma. Già allora ha iniziato ad aumentare gradualmente il vantaggio e poi la caduta e il ritiro di Jonas Vingegaard hanno chiuso la partita. Il suo avversario più vicino, che forse avrebbe potuto dargli un po’ di filo da torcere, è fuori dai giochi. Quindi sì, a meno che non accada qualcosa di particolare, il vincitore è ormai deciso.

Ha compiuto il passo decisivo già nella sesta tappa sul Tourmalet, dove ha distanziato gli avversari di quasi tre minuti?




Sicuramente è stata una delle mosse chiave e, allo stesso tempo, uno dei fattori principali che ha penalizzato molto Vingegaard. Per lui è stato un confronto con la realtà, quando si è reso conto che Pogačar era di nuovo su un altro livello. È stato uno dei motivi principali.

Cosa c’è, secondo lei, dietro al fatto che lo sloveno non abbia rivali tra gli scalatori? In cosa si differenzia dagli altri, visto che quando è al massimo della forma nessuno riesce a tenergli testa?




Come ho accennato già all’inizio, è semplicemente di un altro livello. Anche prima del Tour si discuteva su come sarebbe andata e se Vingegaard o qualcun altro sarebbe riuscito ad avvicinarsi almeno un po’ a lui. Per noi spettatori sarebbe stato interessante assistere a un duello. Ma è successo proprio il contrario. Gli spettatori avrebbero sicuramente preferito vedere più duelli, in cui si lottasse per i secondi e la gara fosse più combattuta.

È semplicemente un talento straordinario, un corridore che sceglie le gare che vuole e le vince. Gareggiare contro di lui è estremamente impegnativo e anche la sua squadra è incredibile. Ha quindi tutte le carte in regola per vincere il Tour de France.

Nella quindicesima tappa voleva regalare la vittoria al compagno di squadra Isaac del Toro, ma ha imposto un ritmo così elevato che il suo compagno non è riuscito a tenere, e alla fine ha dovuto rallentare, lasciando il trionfo a Remco Evenepoel. In che misura, quindi, per lui conta il sostegno alla squadra?

In questa fase della gara, anche se ci saranno ancora tappe difficili, dato che Pogačar ha un vantaggio molto confortante, la sua squadra può concentrarsi anche su altri obiettivi. Uno di questi è proprio Del Toro e il suo piazzamento sul podio. Lo abbiamo già visto proprio nella tappa vinta da Evenepoel. Portare la maglia gialla al sicuro fino a Parigi è, ovviamente, ancora l’obiettivo prioritario, ma la squadra ha la possibilità di pensare anche ad altri successi. Ed è proprio quello che sta succedendo ora all’interno della squadra.

Ricordiamo l’era della squadra Sky con Christopher Froome, dove però tutto era molto meccanico. Pogačar, invece, attacca ogni volta che può. Se confrontassimo queste due ere, in cosa si differenzia la UAE dalla Sky?




L'hai descritto perfettamente. La Sky era una macchina ben oliata, tutto era calcolato e pianificato nei minimi dettagli, anche se non si può dire che anche lì andasse sempre tutto come previsto. Ma gli stili di queste squadre sono molto diversi, lo si vede a prima vista. La UAE è più adattata al proprio leader.

Sono più rilassati, perché sanno che se dovesse succedere qualcosa e uno dei suoi compagni non dovesse avere una buona giornata, ci sono altri che sapranno sostituirlo. Dopotutto c’è Pogačar, che alla fine della giornata sa di fare della gara ciò che vuole, sia che attacchi sull’ultima salita, sia che lo faccia a 60 o 70 chilometri dal traguardo. Per la squadra è un grande vantaggio.

Se dovessi scegliere dove preferirei correre, per me sarebbe sicuramente negli Emirati Arabi Uniti, perché lì l’atmosfera deve essere un po’ migliore. Almeno così sembra dall’esterno.

La sua personalità e ciò che rappresenta nel ciclismo si riflettono anche sulla squadra, che può ritenersi molto soddisfatta. Abbiamo visto anche nella seconda tappa, vinta da Del Toro, come sia riuscito a gioire per la vittoria di un compagno di squadra. Questo non l’abbiamo visto in modo così sincero in passato nel Team Sky, anche se gli altri corridori non hanno avuto così tante occasioni. Non so se l’epoca in cui correva Sky tornerà mai e se vedremo ancora qualcosa del genere. Di certo non nell’immediato futuro, perché qui abbiamo Pogačar e il suo stile di gara.

In cosa risiede, secondo voi, la sua eccezionalità, cosa fa in modo diverso dagli altri? A volte lo vediamo compiere fughe di cento chilometri a cui nessuno riesce a reagire.




Il suo punto di forza principale è che fisicamente è in condizioni molto migliori rispetto a tutti gli altri. Ma un altro grande vantaggio rispetto a Vingegaard o ad altri corridori è la sua spontaneità. Si diverte a gareggiare. Anche quando le tappe sono difficili, fa fatica e si vede che ne ha abbastanza, ma si diverte tantissimo, e questa è la cosa più importante.

Gli piace fare cose imprevedibili, lanciarsi all’attacco e rendere la gara davvero avvincente, costringendo le altre squadre a reagire. Per loro è molto fastidioso. Anche oggi eravamo preparati al fatto che la salita finale sarebbe stata affrontata a ritmi molto elevati, che il gruppo si sarebbe frammentato e che i corridori più forti sarebbero stati in testa.

Lui, invece, anche una o due salite prima della salita finale, decide di attaccare e vedere cosa succede. Nel senso buono del termine, è come se corresse senza pensarci troppo. Nessuna grande manovra tattica, ma piuttosto il desiderio di divertirsi e godersi il ciclismo.

Si vede che se la gode, e non importa a quale gara partecipi, che si tratti di una classica, di una gara a tappe di una settimana o del Tour de France: lo stile non cambia. Se si presenta l’occasione e si sente bene, parte all’attacco, per così dire, anche a metà tappa. Mi piace molto il suo stile di guida ed è un vero peccato che non abbia un rivale che gli stia un po’ più vicino. Sarebbe molto interessante vedere come si evolverebbe la situazione. Così com’è, purtroppo, per noi spettatori è un po’ meno interessante.

In che misura l’alimentazione, così importante per i ciclisti, può contribuire alle sue prestazioni? Secondo voi segue qualche dieta speciale?

Sono sicuramente speciali, ma non credo che proprio lui segua una dieta particolare che gli dia quella forza grazie alla quale riesce a vincere qualsiasi tappa. L’alimentazione è, ovviamente, molto importante e la squadra si assicura che sia la migliore possibile. Ma lo stesso vale anche per le altre squadre, nessuno lo trascura.

Nessuno dice ai corridori: «Andate a mangiare, provate nei ristoranti degli hotel», questo di certo no.

L’alimentazione non è proprio ciò che lo rende un corridore migliore. Sicuramente hanno cuochi o dietisti, persone che se ne intendono. Ma anche le altre squadre li hanno, quindi non credo che sia qualcosa di sostanzialmente diverso.

Com’è in generale il menu di un ciclista professionista in una difficile tappa di montagna?

Varia molto. I massaggiatori delle nostre squadre preparavano diversi panini e tortini di riso. All’epoca si faceva così e credo che anche adesso sia più o meno lo stesso. Poi c’erano anche varie barrette energetiche e gel. Ogni corridore aveva qualcosa di diverso, c’erano diverse opzioni e ognuno poteva scegliere. Ma non c’era grande differenza tra le squadre. Quelle in cui ho corso avevano sostanzialmente le stesse cose.

Lo sloveno è probabilmente il primo corridore dai tempi di Eddy Merckx in grado di vincere gare di tre settimane, le grandi classiche o di presentarsi al via della Parigi-Roubaix. La sua arma più grande è proprio la versatilità?

Sì, esattamente. Bisogna però tenere presente che ogni corridore può lanciarsi all’attacco 60 chilometri prima del traguardo. Deve però avere le riserve fisiche necessarie per portare a termine la fuga fino al traguardo e vincere la tappa o la classica. Anch’io sarei ancora in grado di lanciarmi all’attacco, ma probabilmente non andrei oltre.

Si tratta piuttosto del fatto che Pogačar sa di essere estremamente forte, ma non gioca sul sicuro. Ci va a testa bassa e questo è interessante per lo spettatore. Mi piace molto che non faccia distinzioni tra le gare, non si risparmi e si diverta letteralmente durante le gare.

Il record per il numero di tappe vinte al Tour de France è detenuto da Mark Cavendish con 35. Secondo voi supererà questo primato?

È sicuramente realistico, perché ha ancora qualche anno davanti a sé. Considerando la sua media, dato che al Tour vince ogni anno da tre a quattro tappe, non ne sarei affatto sorpreso e non è qualcosa che considererei insuperabile. Nel suo caso, penso che sia del tutto realistico, soprattutto perché correrà ancora qualche edizione del Tour de France.

Pogačar ha già quattro vittorie all’attivo e con la quinta eguaglierebbe il record ufficiale di Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Bernard Hinault e Miguel Indurain. 




Riuscirà a stabilire un nuovo record con una sesta vittoria, o magari anche di più?

Sicuramente sì. Il suo più grande avversario è lui stesso e la sua stessa motivazione. Il punto è: quando ne avrà abbastanza e si dirà che non gli diverte più, che ne ha avuto abbastanza e non ha bisogno di continuare a vincere il Tour de France. Proprio questo potrebbe essere l’ostacolo maggiore che gli impedisce di arrivare a otto o nove vittorie al Tour de France. Il suo potenziale è enorme e possiamo tranquillamente immaginare che conquisti sette vittorie (superando il record di Lance Armstrong, ndr).

Considerando la situazione attuale, l’aspetto dei suoi avversari e la sua età, non stiamo parlando di nulla di straordinario. Non credo che all’improvviso spunterà qualcuno che inizierà a batterlo così su due piedi. Se dovesse arrivare qualcuno del genere, lo vedremo gradualmente emergere e forse un giorno arriverà al punto di poter sfidare anche Pogačar. Per ora, però, non credo che esista qualcuno del genere.

Dipende da lui, e soprattutto dalla sua testa, quanta motivazione avrà ancora. Anche questo è il motivo per cui partecipa a tutte le gare possibili: vuole mettersi alla prova e vincere diversi tipi di gare. Non vuole essere uno che corre solo le tappe e le vince tutte, dalla Parigi-Nizza al Tour de France.

Per lui è davvero una questione di motivazione. Ma potrebbe anche darsi che, dopo la sesta vittoria, decida di chiudere la carriera, perché non gli diverte più, se ne va e nessuno potrà dirgli nulla.

Sta puntando a essere ricordato dalla storia come il miglior ciclista di sempre?

La storia lo ricorderà, anche se domani smettesse di gareggiare. Grazie ai risultati che ha ottenuto, il suo nome è già da tempo scolpito nella storia. Tuttavia, non so se lui sia proprio il tipo di corridore che darebbe importanza a questo aspetto. Piuttosto, si tratta di ciò che vuole e del fatto che il ciclismo lo diverte. Mette alla prova se stesso, per vedere se riesce a vincere, ad esempio, anche la Parigi-Roubaix e se può essere uno di quelli che lì danno filo da torcere agli avversari. Questa è la mia visione di ciò che lo spinge avanti: il desiderio di vincere gare diverse. E poi c’è anche la questione se voglia vincere il Tour de France cinque, sette o dieci volte. Forse lo vincerà cinque volte e dirà che andrà a vincere il Giro d’Italia o la Vuelta. Tutto dipende da cosa lo motiverà. E se sarà motivato, gli avversari avranno vita molto dura.

Lo considerate già ora il miglior ciclista della storia?

Certamente, non c’è alcun dubbio. Come dico sempre, anche se smettesse domani, sarebbe comunque uno dei più grandi corridori della storia, perché i successi che ha collezionato finora sono sufficienti per essere definitivamente iscritto nelle pagine della storia di questo sport.

Lei ha concluso la sua carriera nel 2016. Diversi ex corridori hanno affermato che, con l’attuale generazione di giovani, nel gruppo non valgono più alcune regole che erano in vigore ai tempi in cui lei correva. In che cosa, secondo lei, il ciclismo è diverso oggi?

Mi risulta più difficile dare un giudizio, dato che ormai non faccio più parte della gara e posso valutarla solo dal punto di vista dello spettatore. Concordo tuttavia sul fatto che già ai nostri tempi, quando siamo entrati nel mondo del ciclismo professionistico e c’erano molti grandi nomi, si accettavano le regole non scritte del gruppo senza alcuna discussione. Già allora, però, capitava che a volte non valessero più, ad esempio quando chi indossava la maglia gialla andava in bagno, il gruppo rallentava al punto da fermarsi quasi del tutto. No, di solito si continuava a pedalare, quindi già ai nostri tempi quella regola non valeva più.

Sono d’accordo sul fatto che ora la situazione possa essere ancora più estrema e che le regole non scritte non funzionino più. Le cose sono cambiate al punto che ora è tutto davvero spontaneo, i giovani corridori sono molto più aggressivi e per questo le gare sono diverse. Insomma, me ne accorgo anch’io e lo vedo in televisione, ma come sia realmente nel gruppo, possiamo solo immaginarlo con un certo distacco. Ma come dicevo, l’abbiamo vissuto anche noi e forse la situazione si è accelerata ancora di più con l’arrivo di corridori sempre più giovani.

Il tuo più grande successo in carriera è il secondo posto assoluto alla Vuelta del 2010. Quali sono i momenti della sua carriera che ricorda con più piacere?

La Vuelta mi è sicuramente rimasta impressa e lo sarà ancora per molto tempo. È una cosa che mi rende davvero felice, il fatto di esserci riuscito nella mia carriera. Aggiungo anche che a quella Vuelta c’eravamo insieme a mio fratello, quindi ha avuto anche questo significato. Mi piace ricordare anche i titoli mondiali nelle cronometro a squadre. Anche quella è stata un’esperienza che mi ha divertito moltissimo.

Questi sono i momenti principali, ma spesso ci si torna con la mente anche quando si segue il Tour de France, che si tratti dell’arrivo in salita all’Alpe d’Huez o al Tourmalet. Si ricorda quante volte l’ha percorsa. Sono bei ricordi, ma non sono il tipo che vive nei ricordi di quanto fosse bello 10 o 15 anni fa. I momenti più belli sono, ovviamente, i risultati, quando andava tutto bene e si era felici nel ciclismo.

Commenti

Post popolari in questo blog

'SONO LORO I MIEI CARCERIERI SEI ANNI FA RAPIRONO ANCHE ME'

I 100 cattivi del calcio

Echoes' Cycling Biography #4: Jean-Pierre Monseré